„Keď zistíš, že jazdíš na mŕtvom koni, zosadni“
Sedliacky rozum našich predkov sa dá často porovnať s dnešným spôsobom
uvažovania „expertov, poradcov a politikov“ ovplyvnenými najnovšími metódami
modernej ekonomiky podľa príkladu „stratégia mŕtveho koňa“.
Keď skutočne zomrie kôň na ktorom sedíme je nám to jasné. Zosadneme z neho.
Keď zomiera politický alebo ekonomický kôň, väčšinou dostaneme takéto „rady“:
- kôň ožije, ak mu postavíme väčší Euroválov a zdvojnásobíme dávky kŕmenia - rada trénera Iva, absolventa Bruselskej chovnej stanice Ekonomická Údiareň
- mŕtveho koňa namaľujeme na bielo a aby sa mu bežalo ľahšie, tak mu postavíme diaľnice - rada pastiera Jána z Klubu Dolného Hája
- vymeníme jazdca z väčším bičom a naučíme bežať mŕtveho koňa iným Smerom - rada úspešného skúseného džokeja Robka s najväčšou zbierkov bičov na Slovensku
- zapriahneme viacej mŕtvych koní spolu, aby sa im ľahšie ťahalo - radí tradičný zaklínač koní Miki z Únie Krotiteľov Dávnych Svetov
- založíme výcvikový skupinový kurz, aby sme sa naučili jazdiť na mŕtvych koňoch a všetkých džokejov na detektor lži, aby priznali, že kone sú živé – neobyčajne Obyčajná Lekcia Neznámej Osobnosti
- rozpútame reklamnú kampaň , že náš kôň je mŕtvy „ ale náš slovenský – a zjeme si ho sami „ radí hrdý majiteľ Smelej Našej Stajne
- kúpime trávu v zahraničí, po čom bude náš mŕtvy kôň bežať veselšie - radí najveselší konateľ s.r.o. Seno Alebo Slama
- vytvoríme „údernú skupinu 99 km/hod“ kde sa ťahaním mŕtveho koňa touto rýchlosťou pokúsime mŕtveho koňa oživiť
- vyskúšame viacjazyčné povely na prinútenie mŕtveho koňa k skoku cez Most - odporúča znalec dvojjazyčného esperanta
- prehlásime, že žiadny kôň nemôže byť natoľko mŕtvy, aby sa na ňom nedalo aspoň orať - prehlasujú únavnou väčšinou hlavne postarší oráči
a znovu vsadiť celé svoje štvorročné príjmy do najslávnejšieho domáceho
Dostihu sezóny „O cenu Mŕtveho Koňa 2012“.
Teda môžeme zapierať, že sme žiadneho koňa nikdy nemali, pohodlne si sadneme alebo
ľahneme a budeme opäť čakať, kým niektorí z mŕtvych koní sám ožije...
Alebo skúsime porozmýšľať a počúvneme druhú radu starého otca :
„Vlastná noha je vždy po ruke“
A konečne sa skúsime postaviť na vlastné nohy a začnime sami kráčať. Krok za krokom.
Možno to bude zo začiatku menej pohodlné, dokonca namáhavé a určite pôjdeme pomalšie
a prejdeme kratšiu cestu. Môžeme si tiež navzájom pomôcť tým, že si podáme ruky.
Chodením po svojich ale znovu môžeme získať dôveru vo vlastné sily, znovuobjaviť našu
krásnu krajinu a pochopiť, že kôň je predsa prekrásny tvor, určený najmä pre radosť detí, na
rekreačné jazdenie a prácu v hore a nie na celoživotné nosenie ľudí...
Vnuk starého otca
(Autorom tejto uvahy zial nie som ja, ale plne sa s nou stotoznujem)
Príspevky
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára